Čo začína nešťastne končí šťastne…alebo nie? 2. časť
Venovanie: celá druhá časť je venovaná jednému človiečikovi,
ktorý ma neskutočne podporuje aj keď možno o tom ani nevie.
Dokáže zmeniť môj pohľad na poviedku a väčšinou ma pri nom
napadne dalšia. ĎAKUJEM Simi.
Venovanie: celá druhá časť je venovaná jednému človiečikovi,
ktorý ma neskutočne podporuje aj keď možno o tom ani nevie.
Dokáže zmeniť môj pohľad na poviedku a väčšinou ma pri nom
napadne dalšia. ĎAKUJEM Simi.
1. kapitola
Odpustenie
Bella:
Dobehol ku mne a začal ma utešovať. Necápem ho. Veď som ho zabila.
A on sa mi to snaží uľahčiť. Objal ma a hladil po chrbte a ja som
sa len otriasala vzlykmi.
Odpustenie
Bella:
Dobehol ku mne a začal ma utešovať. Necápem ho. Veď som ho zabila.
A on sa mi to snaží uľahčiť. Objal ma a hladil po chrbte a ja som
sa len otriasala vzlykmi.
"Prepáč Jasper ja… ja nechcela som."
"Bella nieje to tvoja vina. Boli sme v nesprávny čas na nesprávnom
mieste, tí upíri by nás zabili tak či tak."
"Ale keby som…keby…"nedokázala som pokračovať vedela som,
že je to moja chyba. Všetko je moja chyba. Plakala som v objatí,
ktoré som si ani nezaslúžila. Mala by som hniť v pekle. Nemalo by
my byť nikdy odpustené.
"Odpustíš mi niekedy?" spýtala som sa tichučko.
"Bella raz a navždy nebola to tvoja vina. Nemám ti čo
odpúšťať."
"Ale máš." Skočila som mu do reči.
Odrazu sa svetlo, ktoré bolo všade okolo nás ešte zosilnelo.
Obidvaja sme sa pozreli na pôvodcu toho žiarenia. Stála tam
prekrásna bytosť. Krajšia dokonca ako Rosalie. Mala zlaté vlasy,
ktoré jej padali až po pás, nádhernú bledú pokožku a prekrásne
modré oči. Usmiala sa na nás.
"Bella a Jasper. Vítam vás na mieste kam nepatríte."
Takže toto je nebo. Vedela som, že ako upíri sem asi patriť
nebudeme.
"Tak nás pošli tam kam patríme." Povedal nebojácne Jasper.
"To sa aj chystám urobiť. Vrátite sa späť. Na zem. Váš osud sa
nenaplnil."
Ostali sme pozerať ako vyorané myši. Vrátime sa späť? K rodine? K
Edwardovi? Mohla by som všetko odčiniť? Odrazu sme sa ocitli v
nejakom lese. Ten anjel niekam zmyzol. Stáli sme tam a pozerali jeden
na druhého. Usmiala som sa. Prv sme sa museli zorientovať. Rozbehli
sme sa smerom von s lesov.
Odvtedy ubehlo už 50 rokov. Dá sa povedať že ich prenasledujeme.
Vždy keď ich vystopujeme proste zmiznú. Ako keby sa nás báli. Ale
nestrácame nádej, teda Jasper nie. Ja som zopár krát upadla do
depresií. Ale vždy mi pomohol sa z nich dostať. Jasper mi odpustil a
ja ho stále nechápem. Zo začiatku nám pomáhali Volturiovci. Dali
nám stopára ale po 10 rokoch ich to prestalo baviť. Precestovali sme
neskutočne veľa miest. Dokonca sme sa dostali aj do Austrálie. Je to
zvláštny život. Snažiť sa dostihnúť milovaných a on vám vždy
uniknú tesne predtým ako ich chytíte. Navštívili sme množstvo
škôl len kvôli informáciám. Vždy nás niekam poslali ale
väčšinou to boli špatné stopy. Ja a Jasper sme sa stali sestrou a
bratom ako sa patrí. Pomáhali sme si a mali sa radi. Zatiaľ nám
šťastie neprialo ale dúfame, že nám začne aspoň trošku priať.
Ako svetlo strieda tmu aj šťastie by malo striedať nešťastie.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





juuuuj...rychlo pokracko...sa neviem dockat