4. kapitola
Stretnutie…alebo koniec dobrý všetko dobré
Poznala som ten hlas tak dôverne no nechcela som sa Alice hneď
odhaliť. Ona sa má stretnúť aj s Japeom. Vytiahla som mobil a
napísala som mu sms nech ma čaká pred obchodným domom. Že mám
dobré správy. Vybehla som von a on am tam čakal.
Stretnutie…alebo koniec dobrý všetko dobré
Poznala som ten hlas tak dôverne no nechcela som sa Alice hneď
odhaliť. Ona sa má stretnúť aj s Japeom. Vytiahla som mobil a
napísala som mu sms nech ma čaká pred obchodným domom. Že mám
dobré správy. Vybehla som von a on am tam čakal.
Sadla som si a on
sa ma hneď pýtal čo je nové, ale ja som mu len povedala nech sa
pozerá a uvidí. A skutočne. Asi za 10 min vyšla Alice a odišla k
svojmu autu. Vyzerala ako bez života. Ani sa jej nečudujem. Tiež som
si tým prešla ale aj som vedela, že moja láska niekde žije, že je
zdravá ale ona žila v nevedomosti a trápila sa lebo si myslela, že
jej jediná láska je mŕtva. Jasperovi sa rozžiarili oči a okamžite
za nou vyrazil. Zaparkovali sme pred domčekom, ktorý bol skoro na
kraji Rochesteru. To mesto mi tuším raz niekto spomínal…ale nie
som si istá. Chvíľu sme čakali. Čakali sme kým Alice odíde do
vnútra. Potom sme sa úplne potichu priblížili k ich dverám. Našla
som kľúč, ktorý ležal pod rohožkou. Pripomenulo mi to spôsob
akým odkladal kľúče Charlie. Usmiala som sa a odomkla. Zrazu to v
ich dome úplne stíchlo. Vošli sme úplne normálne. Snažili sme sa
nevystrašiť ich ale asi sa nám to nepodarilo. Pozerali na nás ako
na duchou. Čo sme v podstate aj boli. Usmiala som sa na nich.
"Ja… mám vám toho toľko čo povedať. Po prvé by som sa chcela
ospravedlniť. Úplne za všetko. To ako som sa správala, ako som vás
nechala trpieť. Aj za Jasperovu smrť. Keby tam vtedy neprišiel
zomrela by som len ja. Nie on. Niekto nás v ten deň stretol a
zaútočil na nás. Nemohla som nič robiť. Jeden z nich mal silu,
ktorú som nečakala. Úplne ma paralyzoval. V ten deň sme skutočne
obaja zomreli. Dostali sme sa na miesto, ktoré sa nedá poriadne
popísať slovami. Dostali sme druhú šancu. Šancu vrátiť všetko
do poriadku. Aby vaša rodina bola zase úplná. Len mi prosím vás
odpuste. Prosím. Hlavne ty Alice." Sklonila som hlavu a čakala som
na rozsudok. Alice sa ku mne pomaly pohla. Prišla až ku mne a objala
ma.
"Vďaka. Ja všetko ti odpúšťam. Vlastne nebola to tvoja vina, že
Jasper…" pustila ma a prešla ku Jasperovi. Pohladila ho po tvári
a on si ju privinul k sebe. Potom sa ich pery spojili v prekrásnom
bozku plnom emócií. Nemusela som mať Japerovu moc aby som ich
dokázala rozlíšiť. Láska a šťastie. Keď sa od seba odtrhli
sadli si spolu do kresla. Všetci si sadli len ja som ostala stáť.
"Myslím, že hovorím za všetkých keď poviem, že ti
odpúšťame." Ujal sa slova Carlisle. Všetci prikývli a ja som
bola po dlhom čase znova šťastná. Edward sa postavil a podišiel ku
mne.
"Dokážeš aj ty mne odpustiť, že som ti klamal keď som ti
povedal, že ťa nemilujem?"
"Nemám ti čo odpúšťať blázonko." Povedala som nežne.
Prekonal vzdialenosť medzi nami. Konečne som pocítila jeho pery na
mojich. Konečne som cítila jeho dych na mojej tvári. Konečne som
cítila jeho ruky na mojom chrbáte. Prerušili nás až kroky na
schodoch. Stála tam moja sestra Vicky. Rozbehla som sa k nej a objala
ju. Sprvu jej to nedochádzalo ale potom ma objala tiež. Konečne som
bola so svojou rodinou tak ako som to vždy túžila.
Ubehlo mnoho dní a mesiacov. Všetko sa dalo do poriadku. Žilo sa
nám úžasne. Konečne sa naplnil môj osud. Náš osud. Zdvihla som
ruku a pozrela sa na prsteň, ktorý všetko potvrdzoval. Naša láska
s Edawrdom je večná.
Chcem poďakovať všetkým babám, ktoré čítali túto krátku
poviedku. Mám ešte čo vylepšovať ale dúfam, že sa vám to aspoň
niekomu páčilo. Veľká vďaka patrí mojím kamarátkam- Sime, Kike,
Karči,Magde,Katke,Saši,Džejne a všetkým ktoré sú moje naj
kamošky na večnosť…diky baby za to, že ste. :-*
sa ma hneď pýtal čo je nové, ale ja som mu len povedala nech sa
pozerá a uvidí. A skutočne. Asi za 10 min vyšla Alice a odišla k
svojmu autu. Vyzerala ako bez života. Ani sa jej nečudujem. Tiež som
si tým prešla ale aj som vedela, že moja láska niekde žije, že je
zdravá ale ona žila v nevedomosti a trápila sa lebo si myslela, že
jej jediná láska je mŕtva. Jasperovi sa rozžiarili oči a okamžite
za nou vyrazil. Zaparkovali sme pred domčekom, ktorý bol skoro na
kraji Rochesteru. To mesto mi tuším raz niekto spomínal…ale nie
som si istá. Chvíľu sme čakali. Čakali sme kým Alice odíde do
vnútra. Potom sme sa úplne potichu priblížili k ich dverám. Našla
som kľúč, ktorý ležal pod rohožkou. Pripomenulo mi to spôsob
akým odkladal kľúče Charlie. Usmiala som sa a odomkla. Zrazu to v
ich dome úplne stíchlo. Vošli sme úplne normálne. Snažili sme sa
nevystrašiť ich ale asi sa nám to nepodarilo. Pozerali na nás ako
na duchou. Čo sme v podstate aj boli. Usmiala som sa na nich.
"Ja… mám vám toho toľko čo povedať. Po prvé by som sa chcela
ospravedlniť. Úplne za všetko. To ako som sa správala, ako som vás
nechala trpieť. Aj za Jasperovu smrť. Keby tam vtedy neprišiel
zomrela by som len ja. Nie on. Niekto nás v ten deň stretol a
zaútočil na nás. Nemohla som nič robiť. Jeden z nich mal silu,
ktorú som nečakala. Úplne ma paralyzoval. V ten deň sme skutočne
obaja zomreli. Dostali sme sa na miesto, ktoré sa nedá poriadne
popísať slovami. Dostali sme druhú šancu. Šancu vrátiť všetko
do poriadku. Aby vaša rodina bola zase úplná. Len mi prosím vás
odpuste. Prosím. Hlavne ty Alice." Sklonila som hlavu a čakala som
na rozsudok. Alice sa ku mne pomaly pohla. Prišla až ku mne a objala
ma.
"Vďaka. Ja všetko ti odpúšťam. Vlastne nebola to tvoja vina, že
Jasper…" pustila ma a prešla ku Jasperovi. Pohladila ho po tvári
a on si ju privinul k sebe. Potom sa ich pery spojili v prekrásnom
bozku plnom emócií. Nemusela som mať Japerovu moc aby som ich
dokázala rozlíšiť. Láska a šťastie. Keď sa od seba odtrhli
sadli si spolu do kresla. Všetci si sadli len ja som ostala stáť.
"Myslím, že hovorím za všetkých keď poviem, že ti
odpúšťame." Ujal sa slova Carlisle. Všetci prikývli a ja som
bola po dlhom čase znova šťastná. Edward sa postavil a podišiel ku
mne.
"Dokážeš aj ty mne odpustiť, že som ti klamal keď som ti
povedal, že ťa nemilujem?"
"Nemám ti čo odpúšťať blázonko." Povedala som nežne.
Prekonal vzdialenosť medzi nami. Konečne som pocítila jeho pery na
mojich. Konečne som cítila jeho dych na mojej tvári. Konečne som
cítila jeho ruky na mojom chrbáte. Prerušili nás až kroky na
schodoch. Stála tam moja sestra Vicky. Rozbehla som sa k nej a objala
ju. Sprvu jej to nedochádzalo ale potom ma objala tiež. Konečne som
bola so svojou rodinou tak ako som to vždy túžila.
Ubehlo mnoho dní a mesiacov. Všetko sa dalo do poriadku. Žilo sa
nám úžasne. Konečne sa naplnil môj osud. Náš osud. Zdvihla som
ruku a pozrela sa na prsteň, ktorý všetko potvrdzoval. Naša láska
s Edawrdom je večná.
Chcem poďakovať všetkým babám, ktoré čítali túto krátku
poviedku. Mám ešte čo vylepšovať ale dúfam, že sa vám to aspoň
niekomu páčilo. Veľká vďaka patrí mojím kamarátkam- Sime, Kike,
Karči,Magde,Katke,Saši,Džejne a všetkým ktoré sú moje naj
kamošky na večnosť…diky baby za to, že ste. :-*

%20%E2%80%93%20okraj.png)





... nadherne ... nemam slov ... pises skvele ... tesim sa na dalsiu tvoj poviedku