30. Oheň a ľad
Túto kapitolu som strašne dlho opravovala. Chcela som aby to bola dlhšia kapitola takže som tam dávala detaily. Teda snažila som sa. Ale kto vie ako to dopadlo.
Tak pekné čítanie, prosím to okomentovať. Hneď ďakujem.
. Vietor si pohrával s mojimi vlasmi. Tráva s bylinkami z lesa šušťala a dotýkala sa mi tenisiek. Riečka malá ako potôčik blízko domu kde bývam s Carmen šumel aby dal najavo svoju prítomnosť. Stromy na listoch sa pohybovali v smere vetra. Celá vôňa lesa mi napĺňala vzduch. Taký svieži ale zároveň iný. Čím to bolo? Tým šťastím, neistotou ale úplne niečoho iného. Pretože v tom vzduchu bolo niečo sladké až sa mi zbiehali sliny. Väčšinou som si vôňu lesa nevšímala. Ani by som si tej vône nevšimla keby nebola zmiešaná s vôňou tej najkrajšej bytosti na svete. Pre mňa. Môjho anjela.
(klik celý článok)
Slnka v zamračenom dni. Dôvodu môjho života. Voňal ako nejaký kvet... frézia... ruža... a cítila som aj niečo lahodné ako čokoládu. Stála som tam. V jesennom vánku. Otočená môjmu anjelovi chrbtom. Prečo? Čo povedať? Treba vôbec niečo hovoriť? Ako mu vysvetliť že som sa iba bála? Že jediný dôvod kvôli ktorému som odišla z Voltery bola neistota? Pochybnosti? Mala som vôbec na ne právo? To on by mal o MNE pochybovať!!! Prečo by ale vôbec jeden o druhom mal pochybovať?
Nevedela som si dať moje myšlienky dokopy. Pri ňom. Skoro stále mu to vyhovovalo že ma tak omamuje a má na mňa vplyv. Ale teraz nie. Teraz na tom bol tak isto ako. Stratení v našej minulosti a premýšľajúci o spoločnej budúcnosť.
Čakal. Kým začnem ja? Alebo si nebol poriadne istý čo povedať? Možno to tak je. Možno by som mala začať ja. Mala by som sa mu ospravedlniť. Zhlboka som sa nadýchla. Neviem prečo. Asi to bol iba zvyk z ľudského života. Pri ňom som vedela že som kedysi bola človek.
Do nosa ma udrela tá najsladšia a najlepšia vôňa na svete. Keď som bola v škole dýchala som ale teraz áno. Cítim ju a opantáva ma aj napriek čistému horskému vzduchu. Pomaly, meriac každý centimeter pohybu som sa otočila. Stál tam. Neutiekol. Na sebe mal tmavomodré tričko a čierne rifle. Bol ako boh. Skoro som si myslela že sa mi to zdá. Bol taký nádherný keď sa mu na tričku leskla rosa. Videla som každú tu kvapku a priala som si byť ňou. Môj nový zrak mal toľko vecí na pozeranie. Jeho dokonalá tvár alebo oči...
Tváril sa zamyslene. Všetko som odrazu dokázala vnímať jasnejšie. Ako by celý môj svet bol od jeho odchode čiernobiely. Ale teraz som videla farby. Ako by sa môj upírsky zrak ešte zaostril aby som mohla lepšie vnímať jeho dokonalosť. Pripadala som si ako novorodený. S novými pocitmi, poznatkami. Všetko toto vo mne vyvolával aani si to neuvedomoval. Zrazu bol farebný, plný vôní. Uprene na mňa hľadel. Aj keď som bola upír nepamätala som si ten pocit keď som sa mu zadívala do očí. Motýle v bruchu mi jasne dávali najavo že aj keď som upír, stále mi vyvolával množstvo pocitov. Známych a pritom tak zabudnutých
Aj napriek faktu že som upír, ledva som stála na nohách. Dobre som odhadla moje pocity pri Edwinovom pohľade. Nič sa nevyrovnalo tomuto pohľadu. Pohľadu zlatohnedých očí. Plných neistoty a zároveň lásky. Bolo jedno či sú čierne alebo iné. Tentokrát neviem že či naschvál bol po love. Svetlé jasné oči ktoré si ma prezerali. Vyzeralo to, že si chcú zapamätať každý nový milimeter môjho tela.
" Ja... prepáč" Vydýchla som. V očiach sa mu odrazila neskrývaná zvedavosť. Tá sa zmiešala s bolesťou. A niekde tam vzadu, úplne bez povšimnutia bezmocnosť.
Ako keď sme sa spoznali. Myslím že to isté videl v tých mojich. Nikdy som nechápala ten jeho bezmocný a zároveň zvedavý pohľad. Myslela som si že jeho schopnosť je opantávať ľudí. Lenže on svojím pohľadom opantával mňa. To len nado mnou mal vládu keď sa mi pozrel do očí.
Ako keď sme sa spoznali. Myslím že to isté videl v tých mojich. Nikdy som nechápala ten jeho bezmocný a zároveň zvedavý pohľad. Myslela som si že jeho schopnosť je opantávať ľudí. Lenže on svojím pohľadom opantával mňa. To len nado mnou mal vládu keď sa mi pozrel do očí.
" Prečo by si sa mi mala ospravedlniť? To ja som ťa premenil! Ja som ti zobral dušu!" Zakričal dosť nahlas aj pre moje citlivé uši. Dalo sa vycítiť že je na SEBA naštvaný. Ako vždy.
Zase sme pri premene! Vážne to ľutoval? Ale ja som to neľutovala. Nikdy. Mohla som mu to vysvetľovať aj rok ale ON si bude mlieť svoje. Stále dookola. Je taký tvrdohlavý.
Zase sme pri premene! Vážne to ľutoval? Ale ja som to neľutovala. Nikdy. Mohla som mu to vysvetľovať aj rok ale ON si bude mlieť svoje. Stále dookola. Je taký tvrdohlavý.
" Prečo ľutuješ to čo ja nie? Prečo sa ospravedlňuješ za niečo čo by sa raz aj tak stalo? Prečo sa ospravedlňuješ že strávim večnosť ale po boku najlepšej upírskej rodiny?" Než stačil niečo povedať pokračovala som. Už otváral ústa aby mi niečo povedal. Ale tentokrát mu nedovolím aby sa obviňoval. Tentokrát mu nedovolím aby celú vinu zobral na seba. Koniec koncov to kvôli mne musel odísť. Opustiť všetko na čom mu záležalo a to iba kvôli mne. A on? On za to nemohol. Keby ma James nepohryzol ani on by nemusel. Takto môžeme hľadať zodpovedného do nekonečna. Aj tak to bude zase na nás. Keby sme sa do seba nezamilovali nikdy by som nezažila to čo on dal mne. Preto to neľutujem. Boh vie čo by sa stalo keby som bola zostala na letisku a počkala naňho. Potom by sme odišli preč. Niekam iba my dvaja. Samy . Možno by nás zobral na dovolenku aby sme Jamesovi utiekli. Boli by sme sami a čo ja viem čo by sa tam dialo? Možno by som nakoniec dosiahla to po čom som tam hrozne túžila. Jeho. Akoby dopadol náš príbeh keby som mu nenaletela? Možno by všetko bolo ľahšie a toto by bola iba nočná mora. Možno by som upír nebola ani teraz.
Spravili sme veľa zlých rozhodnutí ale neľutujem toho že sme sa do seba zamilovali. To bolo zrazu to jediné v čom som si bola istá.
Spravili sme veľa zlých rozhodnutí ale neľutujem toho že sme sa do seba zamilovali. To bolo zrazu to jediné v čom som si bola istá.
" Ja sa ospravedňujem! Za moje pochybnosti! Za moju neistotu! Váhanie! Nemala som počúvať Ara aj keď si myslím že mal pravdu!? Pripravila som ťa o desať nekonečne dlhých rokov so svojou rodinou! Dokážeš ma milovať?" Určite nie. Ja som poznala odpoveď. Ako by niekto mohol milovať egoistu. Mala som ho odtiaľ dostať tak ako som mu sľúbila. Je to moja vina.
" Samozrejme" Povedal to ako samozrejmosť. Na nič som nečakala. Chcela som byť blízko neho. Prekonať tú vzdialenosť. Vlietla som mu do náručia. Nechcela som
Vdychovala vôňu z jeho hrude. Ani som si ten pocit nepamätala. Každý centimeter medzi nami mi prekážal.
Vdychovala vôňu z jeho hrude. Ani som si ten pocit nepamätala. Každý centimeter medzi nami mi prekážal.
Musela som vidieť jeho oči. Pozorovali ma. Jeho pohľad skĺzol na moju hruď. Zadíval sa na medailónik na mojom krku. Nežne pohladil znak nášho klanu. Zamyslene sa usmial.
" Zmenilo sa okrem našich citov niečo?" Jeho zvedavosť sa prehlbovala. Miesto dlhého rozhovoru som odstránila štít a ukázala moje spomienky. Na Rose ktorá sa tak zmenila, Alice, Jaspera s jeho cítením, Edwina... jeho postavenie v mojom živote. Videl všetko. Zalapal po dychu. Laškovne som sa usmiala.
Moja schopnosť. Odpovedala som mu v myšlienkach
Edward:
Moja schopnosť. Splnilo sa moje želanie! Ale to Bella mohla ovládať to kedy ju počujem a kedy nie. Nemohol som už čakať.
Pohľad z jej očí mi samovoľne skĺzol k perám. Také krvavo červené ako som si ich pamätal. Kontrastovali s jej bledou pokožkou. Pomaly som sa približoval. Cítil som jej príjemný dych, sladký. Stále voňala ako neodolateľná frézia. Cítil som fréziu, ľaliu a niekde bol náznak sviežej konvalinky. Ako jar.
Jemne som zovrel jej spodnú peru medzi mojimi. To napätie opadlo a zostali sme iba my. My dvaja. Cítil som ako sa naše bozky prehlbujú. Stávajú sa niečím viac. Bola prekvapená keď som jej jazykom jemne prešiel po perách. To bolo prvý krát. Už nie je upír. Nemusím sa obávať že jej ublížim Ale nenamietala. Našiel som jej jazyk. Bolo to prirodzené... nebolo sa čo učiť. Zašla mi rukami pod tričko. Nie! Toto nie! Alebo áno? Teraz sa vo mne hádali dve časti. Vôbec sa nezhodovali ale každá chcela aby som ju poslúchol. Túžil som po nej. Hrozne som ju chcel. Išiel som z toho zošalieť. Nepripravím ju o najcennejšie čo má.
Nie! Mal by som byť gentleman a počkať po svadbe. Snažil som sa to potlačiť ale nešlo to.
Pohľad z jej očí mi samovoľne skĺzol k perám. Také krvavo červené ako som si ich pamätal. Kontrastovali s jej bledou pokožkou. Pomaly som sa približoval. Cítil som jej príjemný dych, sladký. Stále voňala ako neodolateľná frézia. Cítil som fréziu, ľaliu a niekde bol náznak sviežej konvalinky. Ako jar.
Jemne som zovrel jej spodnú peru medzi mojimi. To napätie opadlo a zostali sme iba my. My dvaja. Cítil som ako sa naše bozky prehlbujú. Stávajú sa niečím viac. Bola prekvapená keď som jej jazykom jemne prešiel po perách. To bolo prvý krát. Už nie je upír. Nemusím sa obávať že jej ublížim Ale nenamietala. Našiel som jej jazyk. Bolo to prirodzené... nebolo sa čo učiť. Zašla mi rukami pod tričko. Nie! Toto nie! Alebo áno? Teraz sa vo mne hádali dve časti. Vôbec sa nezhodovali ale každá chcela aby som ju poslúchol. Túžil som po nej. Hrozne som ju chcel. Išiel som z toho zošalieť. Nepripravím ju o najcennejšie čo má.
Nie! Mal by som byť gentleman a počkať po svadbe. Snažil som sa to potlačiť ale nešlo to.
" Belli" vydýchol som. Chcel som aby si uvedomila čo robí. Aby pochopila... Ale prečo nie?! Lebo nie sme manželia. A zase sme skončili na tej istej téme. Ako vždy
" Áno Edward?" Vedela kam tým mierim. Ale chcela to zatĺkať. Hrať sa na nechápavú. Ale mám dôvod ju odmietať?
" Teraz? Bella sme v lese" presvedčivo to neznelo. Pozrel som sa dookola. A na ňu. A to bola chyba. Ale bola to chyba? Prečo nie?! Ale sme v lese! Jediné čo tu je, je asi iba táto mäkká zelená tráva. A voda. A skaly. Perfektné miesto. Irónia mi teda ide. Ale spomenul som si na Emmetta. To by bolo zase rečí. Určite by nám vtrhol do izby. Ale čo som si to myslel o predmanželskom sexe? Nepamätám si. Je mi to jedno. Ale nie je!!! Chcem aby to bolo podľa pravidiel. Aby to bolo ako to má byť.
" Som pripravená. Rozhodla som sa. Chcem ťa. Prosím" Tak, čo mi v tom vlastne bráni?! Aha, že som gentleman. Ale toto je na zbláznenie. Ja som z nej na zbláznenie. Ak to takto pôjde ďalej aj tak sa raz na ňu vrhnem. Ja to viem.
"Strašne po tebe túžim Bella."
Usmiala sa. Mala by ona odmietať mňa a ja by som ju mal zvádzať. Obaja sme si pomalým tempom kľakli. Meral som každý centimeter. Jemne som jej rozopol gombík na bielej blúzke. Pomaly som jej ju stiahol a odhodil. Bola taká nádherná. Nikto by sa jej nemohol rovnať. Položil som ju na trávu. Prechádzala mi po každom záhybe na hrudi. Bolo to neopísateľné...
Ale naše bozky sa stále odlišovali od tých minulých...
Ďalšia kapitolka bude od 15 !!!

%20%E2%80%93%20okraj.png)





... nadhera ... nemam slov ... som tak rada, ze su uz konecne spolu ...