close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

22. Darček/ zrkadlo

2. května 2009 v 12:13 | ewikk |  Šťastný koniec... alebo nie? (by L!nduš)
Celú noc som iba hrala. Carmen to ohromne liezlo na nervy. Síce so mnou súcitila ale aj tak toho mala dosť. Ráno som okamžite odišla ku Cullenovcom či bude slnečno. No k mojej rodine ale zvyk hovoriť im Cullenovci bol jednoducho zvyk.

Hneď ako som otvorila dvere všade bolo rušno. V kuchyni sedela Esme s laptopom na kolenách. Carlise tu ako vždy nebol. Jasper bol garáži a Emmett pri ňom. Nakoniec som sa rozhodla ísť za zdrojom kriku. V miestnosti bola Rose s Alice a poriadne sa hádali
" ... PRESTAŇ ALICE. TÁ VÍZIA SA NESTANE A POVEDALA TO AJ SAMOTNÁ BELLA!!!" kričala Rosalie a mala výraz ako pre tým keď sme sa nemali radi. Lenže týmto pohľadom nespaľovala mňa ale Alice. Rose ma prijala do rodiny a vytvorili sme si vzťah skôr ako s Alice. Ako najlepšie kamarátky. Edwardovi by sa to páčilo. Ja som vedela že sa bavia o mne a o vízii. Keď ma uvideli ustali.
" Ktorej?" opýtala som zvedavo.
" O tej v ktorej sa dáš s tým chalanom dokopy" vedela som už pochopiť Rose. Tentokrát som bola na jej strane. Mala naňho taký názor ako na mňa keď som bola človek. Iné to bolo v tom že mňa prijala do rodiny ale automaticky ma priradili skôr ako Edwardovu manželku. Aj ja som si tak pripadala preto mi Alicina vízia nebola po chuti.
" ALICE! Zakazujem ti premýšľať o tej vízii!" Zahrmela som. Rose si ma spokojne prezerala a smerom k Alice naznačila očami " hovorila som ti to".
Alice sa urazila a vypochodovala do izby.
" Neznášam tú víziu ale nechápem prečo sa ešte nezmenila." Povedala som porazene a zvalila sa na gauč. Rose si ku mne prisadla.
" JA... ja nechcem s ním byť ale neviem ako ju mám zmeniť." Povzdychla som si.
" Vieš Bell podľa mňa ju môže zmeniť jediná bytosť." Pokynula hlavou k fotke kde stojíme pri mojom novom aute. Ja som človek. Všetci sú okolo mňa. Edward stojí za mnou a objíma ma okolo pása. Ja som oňho opretá a upokojene pozerám dopredu. V očiach máme obidvaja iskričky šťastia. Pripadalo mi to ako iný svet. Taký vzdialený.
" Kiež by tu bol" povzdychla som si a postavila na nohy.
" už by som mala ísť do školy. Uvidíme sa na parkovisku."
" Ideme do školy!" zavolala Rose aj keď nechápem prečo tak nahlas. Vyšla som z domu a zamierila do domu. Na posteli mi ležala krabička. Vyzerala ako na šperky. Pri nej bol lístoček.

Keďže patríš do rodiny tak to musí byť aj spečatené. Viem že ho už máš na náramku ale ja nosím niečo podobné na krku a aj Alice. Dúfam že sa Ti bude páčiť.

Rose, Alice

Šťastne som otvorila tú záhadnú krabičku. Alice má na krku niečo ako stužku so znakom. Rose myslím že má hrubšiu retiazku skôr reťaz s obrovským znakom. Veľké veci vždy uprednostňovala. Pomaly som ju otvorila. Retiazka bola taká aby udržala znak Cullenovcov. Perfektne sa mi hodila. Vážne je lepšie keď ho nebudem mať ako prívesok na náramku ale na retiazke. Retiazka bola jemná zo striebra ale silná ako na medailón. Hneď som si ju zapla a utekala za Carmen.
" Carmen čo myslíš" vyhŕkla som keď som sa vrútila do jej izby. Nemusela pristúpiť bližšie jej zrak bol perfektný.
" Bella je nádherný. Tebe sa dokonale hodí" spomenula som si na hodiny.
" Ďakujem mala by som letieť. Čau" zavolala som za ňou. Vážne som bola nadšená že ma považujú za člena rodiny a som jej nenahraditeľnou súčasťou. Keby mi niekto povedal že budem skvele vychádzať dokonca aj s Rose tak by som sa mu vysmiala.

Vstúpila som na parkovisko. Celá MOJA rodina sa opierala o autá a čakala. Nadšene som vystúpila vedľa nich.
" Ľudia vy ste úžasný! ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM!!!" kričala som. Všetci sa tvárili nadšene ako ja. Emmettovi prišiel nápad na vtip a zaiskrilo mu v očiach.
" Keby sme ľudia boli" povedal pobavene Emmett. Všetci sme sa zasmiali. Vrhla som sa Rose okolo krku.
" Ďakujem za všetko Rose. Aj za to že ma máš rada" zašepkala som jej do ucha. Pristúpila k nám Alice. Urazene ma od nej odtrhla.
" Bella tú retiazku som vyberala ja!" povedala urazene Alice. Vrhla som sa aj ňu. Upokojene sa odo mňa odtiahla.
" Všetkým vám ďakujem." Postupne som ich objímala a po prvý krát za dlhých desať rokov som sa cítila naozaj šťastná.
" Ja idem neskoro!" spomenula som si a utekala ľudskou rýchlosťou do školy.

Celý deň ubehol rýchlo. Prezerala som si na každej hodine môj darček. Bola som šťastná ale aj tak tu bol vždy ten smútok. Šťastie ho tentoraz zatlačilo do úzadia ale stále tam bol a vyčkával.
Po hodine ktorú som s nikým z MOJEJ rodiny nemala som sa plazila k jedálni. Vybrala som si šalát a colu.
" Ahojte!" sadla som si k nim. Jazzi si ma podozrievavo prezeral. Asi skúmal moje pocity. Nakoniec sa na mňa pokrivene usmial.
" Ako bolo?" spýtala sa Rosalie. Opäť ma zavalil pocit šťastia z toho ako sa ku mne správa a Jasperov úsmev sa ešte rozšíril. Nebol ako kedysi keď všetci ukazovali biele zuby a smiali sa. Toto sa dalo pokladať tiež za pokrok.
" Bella, Edwin nás pozoruje" povedal potichu Jasper. Mne moja nálada opadla a aj on to cítil. Znovu mi to pripomenulo víziu. Obzrela som sa. To bola chyba. Jeho pohľad nebol taký že by ma uväznil a ja by som strácala niť myšlienok. Bol obyčajný. Nič som pri ňom necítilo a to ma uspokojilo. Čiže môžem ísť spokojne na biochémiu. Oči mal opatrné a skúmal každý môj pohyb.
Keď som prišla na hodinu už tam sedel. Zase ma pozoroval. Sadla som si a pozrela naňho.
" Ahoj" povedal zase priateľsky.
" Mh-hm" odpovedala som nezaujato.
" Pekný medailón" pochválil. Že si to všimol to bolo prekvapujúce ale keď ma tak pozoruje tak mu to neušlo. Počkať medailón?
" Ako medailón?" až teraz som si všimla keď som prešla po mojom darčeku. Nebol úzky. Bol tučnejší. Pozrela som naň. Vážne mal pravdu. Vpredu bol znak našej rodiny. Vzadu bol iba strieborný. Prešla som prstom po malej štrbine medzi tými stranami. Roztvorila som ho. Bola tam fotka mojej rodiny presne taká na akú ukazovala ráno Rose. Bolo to perfektne vymyslené. Teraz mám znak klanu a aj fotku.
" Ďakujem za upozornenie bez teba by som to nezistila" nech mu poviem aj niečo iné ako urážky a hmkanie.
" Nemáš za čo. Rád som pomohol." Odpovedal. Celú hodinu som sa s MEDAJLÓNIKOM hrala. Rýchlo som vyšla na parkovisko. Tam už čakala moja rodina.
" Prečo ste mi o tom nepovedali?" spýtala som sa keď som už bola skoro pri nich a ukázala na fotku vo vnútri.
" PREKVAPENIE" nadšene kríkla Alice. Usmiala som sa. Celý deň som trávila pri mojej rodine. Od každého som si vypýtala obzrieť ich znaky. Zistila som že Carlise ho má na prsteni na rozdiel od ostatných s mužským pohlavím.
Stále som musela myslieť na Edwina a ako on zapadá do tohto príbehu. Vyskočila som na nohy a zhrozene som pozerala na ostatných. Rose sa postavila a čakala na vysvetlenie.
" Už viem koho mi Edwin pripomína. On mi nepripomínal Edwarda. Pripomína mi mňa." Všetci sa na chvíľu zamysleli. Prvá sa ozvala Alice.
" To dáva logiku."
" Premýšľajte. Má podobné auto. Stále pokukuje po našom stole ako ja k vášmu vo Forks. Tiež ho tak zaujímame ako mňa vy" zhrozene som vykríkla. Rose to došlo.
" To ale znamená že sa mu páčiš."
"Toto je ale obrátená situácia až na jeden detail" áno to je.
" Až na to že ty už máš koho milovať" dokončila Alice. Všetci sme prikývli. Je to akoby bol moje zrkadlo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Angel Angel | 2. května 2009 v 17:56 | Reagovat

nadherny diel ... naozaj ... nemam slov

2 Anizek Anizek | Web | 2. května 2009 v 18:20 | Reagovat

pjekny... kdy uz budou ty dalsi dily?? xD

3 Luci & Dani & Kiki Luci & Dani & Kiki | Web | 2. května 2009 v 20:57 | Reagovat

páni....jak tohle skončí...=D

4 matysek153 matysek153 | 3. května 2009 v 0:46 | Reagovat

jou nemohla by si ich pridavat castejsie ?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.