Venovanie: Táto poviedka ako celok je venovaná Eve a Laure.
Úžasným adminkám úžasného blogu.
Bola by som moc rada keby ste mi pridali aj komenty. Táto poviedka je
čudná. Pls komentiky. Ďakujem aj za milulé k všetkým poviedkam.
1. kapitola
Ja nechcem umrieť
,,Tanya?"potichu som zašepkala. Aj keď mi moje najlepšie kamarátky
stále vravia, že to prežijem, ja viem, že to tak nieje. Moja
rakovina je príliš veľká. Samotní doktori mi dávajú minimálnu
šance prežiť. No ja som sa nemienila vzdať. Tanya je moja
najlepšia kamarátka. Je tu so mnou od začiatku mojich ,,prázdnin" v
nemocnici.
Úžasným adminkám úžasného blogu.
Bola by som moc rada keby ste mi pridali aj komenty. Táto poviedka je
čudná. Pls komentiky. Ďakujem aj za milulé k všetkým poviedkam.
1. kapitola
Ja nechcem umrieť
,,Tanya?"potichu som zašepkala. Aj keď mi moje najlepšie kamarátky
stále vravia, že to prežijem, ja viem, že to tak nieje. Moja
rakovina je príliš veľká. Samotní doktori mi dávajú minimálnu
šance prežiť. No ja som sa nemienila vzdať. Tanya je moja
najlepšia kamarátka. Je tu so mnou od začiatku mojich ,,prázdnin" v
nemocnici.
Ona a jej dve sestry Kate a Irina sa so mnou začali
priateliť po tom čo som sa sem presťahovala. Ani neviem prečo. Ja
som obyčajná a oni sú prenádherné. Majú prekrásne črty,
nádhernú bledú pokožku, zlaté oči, nádherné postavy. Pripadajú
mi skôr ako nadpozemské bytosti, nie ako obyčajný ľudia. Neviem
čím to je ale ľudí sa stránia. Alebo ich možno ľudia nemajú
radi. Podľa mňa sú niečo viac. Majú nejaké tajomstvo a ja už
nebudem mať možnosť naňho dojsť.
,,Tu som Bella. Potrebuješ niečo? Mám zavolať lekára?"
,,Nie. Tanya ja nechcem zomrieť. Nenechaj ma zomrieť. Ja ani neviem
čo ste!"snažila som sa vtipkovať. Tanya vyzerala zhrozene.
,,Dobre Bella. Urobím čo je v mojich silách."
Na mojich bledých perách sa objavil chatrný úsmev.
,,Vyspi sa. Neboj sa ostanem pri tebe."
Prikývla som. Bola som skutočne vyčerpaná. No bála som sa. Bála
som čo i len zavrieť oči. Bála som sa, že zomriem. No aj napriek
môjmu strachu som zaspala. Spala som kľudne. Občas sa mi snívalo o
mojich rodičoch. Čo sa stane keď ja zomriem? Kto ich bude
rozveseľovať? A vôbec prežije to mama? A otec? Čo bude po tom ako
opustím tento svet? Zo spánku ma vytrhol dlhý prenikavý zvuk.
Niekto pri mne povedal:
,,Čas smrti... 13:24."
Vedľa seba som počula plač. Plač mojej matky. O môj Bože. Ja som
mŕtva. Nie nie nie. Čo bude teraz? Bála som sa otvoriť oči. Bála
som sa že ma to niekam odnesie. Kde skončím? V nebi? Či v pekle?
Alebo niekde medzi? A ako to, že počujem ostatných? Možno môj duch
lieta niekde nado mnou. Možno kým sa niekam dostanem budem blúdiť
po svete. Alebo len dovtedy kým sa rozhodne o mojom osude. Mohli to
byť hodiny-alebo možno len minúty- keď som začala cítiť
neskutočnú bolesť. Pálila ma zaživa. Čo som spravila také zlé,
že som skončila v pekle? Radšej by som zasa brala smrť ako túto
bolesť. Síce rakovina bola tiež bolestná ale nemohla sa rovnať
tejto bolesti. Ako keby mi zaživa pálili telo. Moje bunky museli byť
spálené na popol tak prečo stále cítim bolesť?
priateliť po tom čo som sa sem presťahovala. Ani neviem prečo. Ja
som obyčajná a oni sú prenádherné. Majú prekrásne črty,
nádhernú bledú pokožku, zlaté oči, nádherné postavy. Pripadajú
mi skôr ako nadpozemské bytosti, nie ako obyčajný ľudia. Neviem
čím to je ale ľudí sa stránia. Alebo ich možno ľudia nemajú
radi. Podľa mňa sú niečo viac. Majú nejaké tajomstvo a ja už
nebudem mať možnosť naňho dojsť.
,,Tu som Bella. Potrebuješ niečo? Mám zavolať lekára?"
,,Nie. Tanya ja nechcem zomrieť. Nenechaj ma zomrieť. Ja ani neviem
čo ste!"snažila som sa vtipkovať. Tanya vyzerala zhrozene.
,,Dobre Bella. Urobím čo je v mojich silách."
Na mojich bledých perách sa objavil chatrný úsmev.
,,Vyspi sa. Neboj sa ostanem pri tebe."
Prikývla som. Bola som skutočne vyčerpaná. No bála som sa. Bála
som čo i len zavrieť oči. Bála som sa, že zomriem. No aj napriek
môjmu strachu som zaspala. Spala som kľudne. Občas sa mi snívalo o
mojich rodičoch. Čo sa stane keď ja zomriem? Kto ich bude
rozveseľovať? A vôbec prežije to mama? A otec? Čo bude po tom ako
opustím tento svet? Zo spánku ma vytrhol dlhý prenikavý zvuk.
Niekto pri mne povedal:
,,Čas smrti... 13:24."
Vedľa seba som počula plač. Plač mojej matky. O môj Bože. Ja som
mŕtva. Nie nie nie. Čo bude teraz? Bála som sa otvoriť oči. Bála
som sa že ma to niekam odnesie. Kde skončím? V nebi? Či v pekle?
Alebo niekde medzi? A ako to, že počujem ostatných? Možno môj duch
lieta niekde nado mnou. Možno kým sa niekam dostanem budem blúdiť
po svete. Alebo len dovtedy kým sa rozhodne o mojom osude. Mohli to
byť hodiny-alebo možno len minúty- keď som začala cítiť
neskutočnú bolesť. Pálila ma zaživa. Čo som spravila také zlé,
že som skončila v pekle? Radšej by som zasa brala smrť ako túto
bolesť. Síce rakovina bola tiež bolestná ale nemohla sa rovnať
tejto bolesti. Ako keby mi zaživa pálili telo. Moje bunky museli byť
spálené na popol tak prečo stále cítim bolesť?

%20%E2%80%93%20okraj.png)





fiha ... vyzera to zaujimavo ... som zvedava ako to bude pokracovat dalej