17. Niečo mi uniká?
Ďakujem za vaše emaily. Ďakujem mojim kamarátkam. Ďakujem vám všetkým. Poprosím komentáre aj kritiku :D
Posledný krát
Ďakujem
Edwinov pohľad:
↓...klik cč...↓
Chvíľu sme sa na seba iba pozerali. Bola taká nádherná. Taká nádherná. Mala by byť šťastná. Vôbec neviem čo jej chýba. Je bohatá, má rodinu, je nádherná. Zato ja mám možno štvrtku tých vlastností.
" Takže ty si z Forks?" spýtal som sa. Najprv nechcela odpovedať. Nakoniec si povzdychla.
" Hej" odpovedala ľahostajne.
" Cullenovci sú tvoja rodina?" Chvíľu premýšľala.
" No... hej to sú. Presťahovala som sa za nimi z Anglicka. Carlise je môj strýko. Jeho deti sú pre mňa rodina... väčšina." Zasmiala sa akoby povedala vážne dobrý vtip.
" Ako väčšina?" Asi ju prekvapilo že to posledné slovo som vôbec počul.
" Ich deti sú adoptované takže... nie sme priama rodina. Ale sú veľmi dobrý."
" Aha tak preto spolu chodia." Zašepkal som. Prekvapilo ma že to počula a s bolestným výrazom ma pozorovala.
" Nie je to nič zlé. Nemôžeš za to koho máš rád. Ku komu cítiš istý druh náklonnosti." Zašepkala. Pohľad mala uprený smerom na Atlantický oceán. Vedel som to lebo myslím že sme to preberali a zhruba viem na ktorú stranu je čo.
" Už je pomaly večer ešte som sľúbila rodine že niekam zájdeme." Vyhŕkla tajomne.
" Dobre tak sa zabav. Ahoj" prehodil som ľahostajne. Išla tesne za mnou.
" Zvládnem to" Nepotrebujem vedieť kde sú dvere. Odísť sa mi nechce.
" Ja viem ale ja idem do garáže." Ups! TRAPAS!!!
" Aha" Nič lepšie ma nenapadlo.
Ťahal som sa k autu. Ku Carmen som zamumlal niečo ako "Maj sa" keď jej mám tikať. Ako som vyšiel pred dom z auta sa vyrútilo jej auto a odchádzala 150 km/ h preč.
Celú cestu som premýšľal o nej.. Jeho deti sú pre mňa rodina... väčšina .väčšina. Čo tým myslela. Chcel by som s ňou chodiť. Dotýkať sa môjho anjela. Že by som to skúsil? Nie, nemám šancu. Je úplne zjavné že som jej ukradnutý.
"Ed, ahoj. Konečne si doma!" Zavolala na mňa mama ako som otvoril dvere.
" Ahoj mami!" zavolal som jej naspäť.
Hneď ako som vošiel do kuchyne ma omámila vôňa pizze. Moje obľúbené jedlo. Jeden som si uchmatol a sadol.
" Kde si bol?" vyzvedala mala.
" Nikde" zamumlal som.
" So svojou frajerkou" dopovedala za mňa Carol. Carol je moja o rok mladšia sestra. Je hrozne otravná.
" Sklapni lebo mame poviem o tom účte za mobil" vyhrážal som sa.
" Žiadnu nemám" povedal som pravdivo. Carol vysunula bradu a odpochodovala do izby.
Zvalil som sa na posteľ a premýšľal. Ani keď som poctivo robil úlohy som neprestal o nej premýšľať. Úplne ma očarila. Neviem čím to je ale je taká tajomná. Pripadá mi akoby mi stále niečo unikalo rovno pred nosom.
Nakoniec sa nado mnou rozprestrela tma.
Sedel som v Bellinej izbe. Bol som tam sám. Napadlo ma že sa tu porozhliadnem. No jasné aj v sne musí moja povaha vykonať svoje. Na stolíku stála váza s čerstvou fréziou. Pri nej ma ale zaujala jedna fotka. Na nej som spoznal Dr. Cullena, Jeho manželku, všetky jeho deti a nakoniec pred nimi stála Bella. V tvári mala šťastný výraz a nádherne sa usmievala. Pripadala mi menej bledá ako teraz. Jej oči neboli zlatohnedé ako roztopené zlato. Boli čokoládové. Pozerala sa niekam za seba akoby niekoho hľadala. Vybral som fotku z rámika. Neviem čo ma to napadlo ale jednoducho ma to napadlo. Bolo tam iba 13.septembra 2001- Prvé narodeniny u Cullenovcoch.

%20%E2%80%93%20okraj.png)





to je posledný krát?..nechapem..akože koniec?...to hadam ne