16. MALÁ návšteva
Ďakujem vám za všetky komentáre. Minulú kapitolu som musela dať tak neskoro pretože som nemala môj prenosný internet. Na pevný ma pustiť nechceli takže som si musela počkať týždeň. Radím vám pustite si Belinu uspávanku.
Pri ceste domov ma prepadal pocit zúfalstva. Ako hovoril Jasper veľa sa toho vo mne nazbieralo. Mal pravdu. Cítim sa akoby som sa išla zrútiť. V garáži stála Carmen. Iba som jej kývla a utiekla do izby. Moja izba sa vôbec nezmenila. Čo keď ho už neuvidím? Čo ak večnosť strávim sama? Čo ak nikdy neuvidím jeho úsmev. Prečo? Prečo toto trápenie? Alice možno mala víziu ale akú? Snáď si nemyslí že by som s tým Edwinom niečo mala? Ja som až príliš mimo.
" Edward.... Edward.... PREČO? PREČO? MALI SME BYŤ SPOLU VEČNOSŤ!!! Ty si preč!" Zmizol. Už ho nikdy neuvidím. Nikdy. Každou sekundou ma pohlcovalo zúfalstvo. Vletela som do obývačky. Carmen na mňa smutne hľadela. V miestnosti sa ale niečo zmenilo. V rohu stál biely klavír. Nádherný klavír. Za tie roky som sa naučila perfektne moju uspávanku. Sadla som si a začala hrať. Carmen ku mne podišla. Chvíľu iba pozerala a ja som si vychutnávala tie tóny.
" Krása" zašepkala
" Ja viem problém je že nikdy neuvidím hrať skladateľa." Nechápavo na mňa hľadela. Nakoniec pochopila. Carmen mi bola ako sestra. Prirástla mi k srdcu. Možno až príliš ako by mala talianska upírka. Ona ale za to nemôže. Bolesť sa stupňovala. Musela som hrať ďalej. Chcela som si pripomenúť. Akoby som cítila lásku ktorá z nôt vychádzala a hladila ma pri mojom mŕtvom srdci. Skoro som cítila jeho vôňu. Zarazil ma zvonček. Ale neprestávala som.
" Ehm... dobrý deň. Ja som spolužiak Isabelly a na biochémii si zabudla zošit tak som jej ho prišiel dať" Čože? Bože prečo musím mať taký perfektný sluch.
" Ahoj poď ďalej Bella je vedľa." Povedala milo. Ďalej som nevnímala. Uspávanka doznela.
" Ehm nádherne hráš" skoro som nadskočila. Edwin stál za mnou a pozoroval ma. Edward. Edwin. Jasne že Edwin. Edward by ma pobozkal a čudoval sa prečo ho nenechám hrať.
" Záleží na tom čo hráš" povedala som. Nehrala som skvele. Iba jednu jedinú skladbu. Pretože ja som ju nezložila.
" To si zložila ty?" uchechtla som sa. Ja by som nikdy nedokázala dať do tonou toľko neskutočnej lásky.
" Nie ja nie" Iba tá najkrajšia bytosť na planéte. Akoby zomrel. Problém je že je možno nažive. Ale ja neviem kde. Neviem ale bojím sa že keď tam prídem nájdem niečo čo nechcem. Preto radšej zostanem tu s večnou nádejou. Už zase to zúfalstvo.
" Prosím zahraj to ešte raz! Je to nádherné. A myslím že vyzeráš šťastne" to si asi všimol každý? Povzdychla som si. Začala som. Tóny ma hladili na duši. Boli ako liek na dieru v mojej hrudi. Akoby ste ju zaliali sladkým medom. Cítila som ho. Cítila som jeho bozky, dotyky. Celú jeho bytosť som cítila pri sebe. Zavrela som oči. Vedela som noty. Pripomínala mi moje najšťastnejšie chvíle. To čo už neprežijem. Videla som jeho tvár ako sa na mňa usmieva. Jeho dych ktorý ma vždy ovinul. Zabalil ma do bubliny kde sme boli iba mi dvaja. Dokázala som vnímať lásku. Lásku ktorá patrila mne. Mne a nikomu inému. Lásku ktorú mi dával najavo vždy keď mal možnosť. Nikdy som neverila že také niečo prežijem. Milovala som ho. Keď mi hral uspávanku. Ako sme s Esme na neho hľadeli. Ako sa pozeral na mňa nežnými láskavými očami. Nechcela som cítiť nič iné. Iba lásku. Napĺňala mi srdce. V tej uspávanke bol skrytý on. Jeho duša. Ako keď hráte Bethovena. Máte pocit že je pri vás. Presne tak som sa cítila ja. Až na to že som pri sebe nemala Bethovena ale Edwarda. Môjho Edwarda. Toho nádherného, milého a láskavého. Aký bol gentleman keď som si raz otvorila dvere. Ako mi povedal " prepáč" keď ma chcel zabiť James. Ako sme boli na plese. Bože ten vedel mi dávať nádeje keď sa tváril že ma premení. Vždy to myslel dobre. Až na to že nevedel že aj on má dušu. Netvor by nedokázal vytvoriť niečo plné lásky. Nedokázal by prejavovať lásku. On nebol netvor. Ani ja nie som. Tvrdohlavý. Hrozne tvrdohlavý. Ako ja. Moje tóny doznievali už druhý krát.
" Ďakujem" zašepkal. Ja ďakujem. Nie jemu. Ale ďakujem.
" Povieš mi aspoň aký mala táto skladba účel?" Účel?
" Vyzeráš že sa hudbe rozumieš" Ako Edward nie ale chápe aspoň zhruba.
" No viem si hudbu vychutnávať." Tak to aj ja.
" Je to o láske. Láske ktorá snáď mala prekonať všetky prekážky sveta. Aj keby mali byť nadosmrti odlúčení, ich city by sa nezmenili. Toto napísala nádherná duša" odpovedala som mu. Nechápem na čo sa to pýta. Nikdy to nepochopí. Žiadny človek. Nemá takú dušu. Čo tu vlastne robí?
" Ehm to je zdvorilostná návšteva?" Vážne neviem načo sa sem trepal.
"No z časti ale prišiel som ti vrátiť zošit. Zabudla si si to v lavici." Jaj ten zošit. Zase tá moja bublina ktorá ma nepustí.
"Ďakujem." Zamrmlala som. Utekala som do izby. Za mnou išli hlučné kroky.
Prezeral si moju izbu. Zastavil sa pohľadom na presklených dverách. Iba som mu kývla.
Vyšiel na balkón. Oprel sa o zábradlie. Ako Edward nevyzeral. Otočil sa ku mne. Sklopila som oči. Keby mal aspoň jeho úsmev. DOSŤ!!! Stačilo nepokračuj Bella. Edward sa nedá nahradiť. Ani to nemám v pláne ale nemusím ho porovnávať s každým chalanom na tejto planéte.

%20%E2%80%93%20okraj.png)




