15. Melódia
Chcel som ísť ešte na toalety keď som zastal pred triedou biochémie. Vstúpil som a našťastie bola prázdna. Posadil som sa a premýšľal. Prečo sa tak správa? Asi sú Cullenovci jej rodina. Veľmi pravdepodobné podľa toho ako sa k nim chová. Pohľad mi zastal na zošite vedľa mňa.
Isabella Marie Swanová. Menovka sa mi vystrkovala popri obalu. Zabudla si zošit. Skvelý dôvod na návštevu. Bez váhania som išiel do riaditeľne. Zaklopal som, no nikto mi neprišiel otvoriť. Pomaly som vstúpil a nazrel do zložiek. Ako môžu byť ale príbuzný keď mená majú rozdielne? Nechápem. Isabella Marie Swanová. Všetci prišli z Forks. Dokonca aj ona. Prospech má bezchybný na to že je tu prvý deň si ju skoro zo všetkých predmetov stihli vyskúšať. Nechcel som byť veľmi dotieravý. Zložku som zastrčil späť a opísal adresu.
Čoraz viac a viac som sa blížil k lesom. Nebol som si svojím rozhodnutím istý. Predsa len sa cítim akoby som bol posadnutý. Ona je taká tajomná. Ako všetci Cullenovci. Jednoducho som zvedavý. Keď ona je tak pekná, tajomná. Že pekná. Je ako anjel. Problém že smutný. Taký smutný a strhaný. Pridal som na plyne. Nie, toto si nemôžem namýšľať. Prečo by nebola šťastná? Má rodinu, nádherné auto. Zato moji rodičia sa rozviedli. Máme malý domček v radovej zástavbe. Som priemerný študent. Tak a prečo ja nie som strhaný? Prečo nevyzerám ako keby mi každú chvíľu ubližovali? Ale čím? No dobre možno vyzerám dobre ale čo nikto nevidí že oproti Cullenovcom kde radím aj ju som úbožiak? Myšlienky sa mi rozkotúľali keď zbadal odbočku pri ceste. Za tým bol koniec mesta tak toto je jediná cesta. Nakoniec som uvidel perfektný dom. Vysoký, viacpodlažný. Biely ale celý presklený a moderný. Živý plot, upravený a perfektne zarovnaný trávnik. Čo som si nevšimol jej auto? A oblečenie? Všetko ako z časopisov. Tak prečo by mala vyzerať tak smutno? Čo jej vlastne chýba? Neviem. Nadýchol som sa čerstvého horského vzduchu. V diaľke bol počuť potok a všade vtáky. Strávil by som tu hodinu sedením a počúvaním. Ja som chcel ísť ďalej. Za ňou. Moje nutkanie bolo stále väčšie. To nebola zvedavosť! Ale posadnutosť! Prišiel som k dverám a zazvonil. Otvorilo dievča so zlatými vlasmi. Nie blond. Peroxidové. Ale zlaté. Leskly sa jej. Presne sa jej hodili zlatohnedým očiam. Prečo všetci v tejto rodine majú takéto oči? Bledá pokožka. Nebola bledá ako sneh. Nebola priehľadná a snehová ako Bellina. Táto bola až tmavšia. Ešte bledšia.
" Ahoj" pozdravila ma milo. Počkať ona s ňou býva? To ako sú rodina? Jaj ona stále čaká na moju odpoveď.
Ehm... dobrý deň. Ja som spolužiak Isabelly a na biochémii si zabudla zošit tak som jej ho prišiel dať" No celkom divný nástup.
" Ahoj poď ďalej Bella je vedľa." Zase sa milo usmiala a pustila ma do obrovskej haly. Biela. Bledá podlaha. Všade drahé obrazy. Ajajaj ona je teda bohatá.
" Poď do kuchyne určite si smädný" kuchyňa bola moderná. Priestranná.
" Ďakujem" odpovedal som. Hrkol som do seba pomarančový džús. Z obývačky hrali nádherné tóny.
" Ja som Carmen a ty?" pekné meno.
" Edwin. Veľmi ma teší. Máte nádherný dom." Zvonivo sa zasmiala. Potom prekvapene vypúlila oči. Prečo sa tak na mňa pozerá? Presne ako Bella.
" Asi by si mal ísť za Bellou poď." Priestranná presklená obývačka s výhľadom na potok ktorý som počul. Nádherná bola aj osoba sediaca pri klavíri. Isabella. Vlastne ako jej všetci hovorili Bella. Tie tóny boli plné lásky, pochopenia. Tá láska. Toľko v nej jej bolo. Bola hmatateľná. Bella sa prvý krát usmievala. Nepozerala na klávesy ale do papiera. Priblížil som sa. Na papieri boli písmená. Ani si ma nevšimla. Bola skrytá v tónoch. Vychutnávala si každý jeden tón. Znelo to ako uspávanka ale naplnená láskou a nehou. Možno to ona sama zložila. Keď dohrala akoby sa vrátila na zem. Nadskočila a vyľakane sa na mňa pozrela.
" Ehm nádherne hráš" povedal som. Iba sa smutne usmiala.
" Záleží na tom čo hráš" povedala. Určite to malo svoj význam.
" To si zložila ty?" posmutnela. Na jej tvári bolo vidieť trápenie a bolesť.
" Nie ja nie" vyzerala že sa rozplače. Ale prečo? chcel som si ešte raz vychutnávať tie tóny. Uspávanku. Možno mi zostane navždy tajomstvom kto to zložil. Radšej by som ale vedel pre koho!
" Prosím zahraj to ešte raz! Je to nádherné. A myslím že vyzeráš šťastne" povzdychla si. Akoby tá maska v škole opadla. Akoby zabudla na svoje chovanie. Nič jej nevyčítam. Asi ešte stále bola v inom svete a nie v realite. To nám má ale hudba priniesť. Úľavu. Pomaly začala. Jej prsty jemne prechádzali po klávesoch. Bolo to dokonalé. Z každého tónu sršala láska. Láska, porozumenie. Neha. Videl som jej na očiach že je neskutočne šťastná. Tóny ľahké ako pierko. Krehké. Vysoké, jemné tóny napĺňali celú miestnosť a dodávali je farbu. Akoby sa zastavil čas a z neuveriteľného čiernobieleho sveta sa stal svet plný farieb. Nechal som sa unášať tými tónmi. Akoby chcel každým tónom vyjadriť lásku. Ten kto to zložil musela to byť veľmi chápavá bytosť. Začala znovu. Nevadilo mi to. Vyžíval som sa v tónom sladkých. Láskavých. Pritom plných starostí o to aké to bude keď toto skončí. Neviem kto to napísal. Ale pre toho ktorému to bolo venované závidím. Toľko pocitov v jednej skladbe. Určite to bolo pre lásku svojho života. Aj keď svet každým dňom učí že taká nekonečná láska neexistuje ale ja jej verím. Tóny utíchli.
" Ďakujem" zašepkal som.
" Povieš mi aspoň aký mala táto skladba účel?" zaprosíkal som.
" Vyzeráš že sa hudbe rozumieš" usmiala sa neisto.
" No viem si hudbu vychutnávať." Priznal som.
" Je to o láske. Láske ktorá snáď mala prekonať všetky prekážky sveta. Aj keby mali byť nadosmrti odlúčení, ich city by sa nezmenili. Toto napísala nádherná duša" pozrela sa na mňa ala
ani ty takú dušu nemáš a keď také nič nezažiješ tak prečo sa do toho staráš. Aspoň že hudbu sme mali spoločnú.
ani ty takú dušu nemáš a keď také nič nezažiješ tak prečo sa do toho staráš. Aspoň že hudbu sme mali spoločnú.
" Ehm to je zdvorilostná návšteva?" nasadila svoju ľahostajnú masku.
"No z časti ale prišiel som ti vrátiť zošit. Zabudla si si to v lavici."
"Ďakujem." Schmatla zošit a išla hore schodmi. Išiel som za ňou. Zabočila do izby. Všetko bolo zafarbené do oranžova. Veľkú časť ako všade aj biela. Jedna stena bola presklená. Pozrel som sa na ňu a ona len prikývla. Vyšiel som na jej balkón. Dokonalý výhľad na hory. Bol vidieť aj potok. Dokonalé stálo aj vedľa mňa. Usmial som sa keď som videl ako si ma prezerá. Sklopila oči.

%20%E2%80%93%20okraj.png)




